Vybrali sme sa na autobus. Vonku trochu pršalo, no zástavka bola plná, tak sme si museli počkať na daždi. Keď konečne dorazil náš spoj, postavila som sa slušne k dverám a čakala som kým všetci vystúpia, aby sme mohli nastúpiť. Ale chyba! Zjavne sa zmenili pravidlá a už neplatí, že najskôr sa vystupuje a až potom nastupuje. A tak sa stalo, že sme ostali poslední pred dverami a ako jediní sme nastúpili až potom, čo vystúpil posledný pán. Samozrejme všetky miesta na sedenie boli zabraté. Moja chyba. Pre istotu som sa ešte raz porozhliadla a hodila psí ksicht, či niekto nezareaguje na tehotnú ženu s dvomi deťmi, ale všetci mali zrovna velmi dôležité hovory alebo rozčítané príliš zaujímavé články v denníku, ktorý rozdávajú pri metre. No jedna mamička sediaca pri svojom kočáriku sa predsalen zľutovala a milostivo sa posunula o miestečko, aby tak uvoľnila jednu sedačku pre nás troch. Nie som nevďačná, pekne som poďakovala a natrepala tam svoje milé ratolesti. Aby synátor nepadal do uličky, postavila som sa tam ako podporný múr. A šli sme. Rozhliadla som sa po autobuse a čo nevidím.
Pani oproti na sedačke sa pozerá na mňa a krúti hlavou div si ju nevykrúti. Oskúšam rýchlo, či nie som veľmi strapatá, či nemám na tvári nejake zbytky jedla, obzriem aj bundu, či nie je zablatená, potom urýchlene kontrolujem deti, či niečo nevyvádzajú. Všetko však vyzerá byť v poriadku. Tak nič, asi to nebolo na mňa. No zrazu pozerám do iného rohu a tam ďalšia pani neveriacky krúti hlavou. Začínam mať blbý pocit. Dúfam, že krúti hlavou nad tými ostatnými cestujúcimi, že mi neuvolnili miesto. Na ďalšej zastávke pristúpi ďalšia pani, postaví sa kúsok od nás a okamžite sa jej rozvrtí hlava. Uf, žeby nejaký pražský vírus? No zase pritom pozerá nepríjemným pohľadom na mňa. A vtom mi to napadlo... žeby krútili hlavou nad mojím bruchom? Nad tým, že som si trúfla mať tretie dieťa? A že sa ešte opovážim takto cestovať mestskou hromadnou?
V rozmýšlaní ma preruší staršia pani s taškou na kolečkách. Ahaa, o dve zástavky bude Kaufland. Pani mi mierne netrpezlivo a nie zrovna milo oznamuje, že jej zavadzám v uličke a že by som sa mohla postaviť inam, bo ona bude za chvíľu vystupovať a potrebuje stáť zrovna na mojom mieste. So všetkých síl sa snažím jej milo vysvetliť, že tam nestojím, aby som jej zavadzala ale držím tam svoje deti, aby sa z tej jednej sedačky nevykotili na mokrú podlahu autobusu. Nakoniec dodávam, že sa nemusí báť, že ju určite včas pustím, aby stihla vystúpiť. Nevyzerá byť veľmi spokojná s mojou odpoveďou. A na ďalšej zastávke sa tvári, že chce vystúpiť, vytlačí ma z môjho miesta a ostane stáť, bo však ešte nie sme pri vytúženom obchoďáku. Tentokrát neveriacky krútim hlavou ja. Ale všetci ostatní sa tvária, že je všetko ok. Pani je tiež zjavne so svojím výkonom nadmieru spokojná. Až do chvíle kým sa topánka môjho syna nedotkne jej kabáta. Ej ale to bol pohľad...akoby mi vravela: "Neviete si postrážiť to dieťa???" A ja si v duchu zase vravím: "Dobre ti tak, sama si tam chcela stáť."
Neviem sa dočkať , kedy budeme vystupovať. Som plná negatívnych emócií. Tie sa pri vystupovaní ešte prehĺbia. Vystupujem cez dav ľudí tlačiacich sa do autobusu bez ohľadu na to, že ešte chce ísť niekto aj von. No teda to bola jazda. A to nás ešte čaká električka.
Cestou na električku mi Barborka, šťastné to dieťa svojho otca, švitorí:
-Mamička, všimla si si tu pani so zlatými vláskami? Tak tá sa na mňa celú cestu usmievala.
Nie moja, nevšimla. Ešteže mám teba...
